Sú témy, ktoré ma dokážu naozaj vytočiť. Nie je ich veľa. Jednou z nich je nostalgia za bývalým režimom. Netuším, kto to tu zase forsíruje, ale mám pocit, že to akosi znovu povstáva z popola. Jednoducho tak, ako im nerozumiem a asi nikdy nepochopím voličov nejakých Mečiarov, Slotov, alebo Ficov, nikdy nepochopím, kto naozaj môže fňukať za socializmom. Snáď okrem bývalých úchylných komunistických nomenklatúrnych kádrov a eštebákov, teda zločincov, ktorí rozhodovali o osudoch jednotlivcov s mocou diktátora a pocit neobmedzenej moci im spôsoboval každý deň rannú erekciu.
Ak by som sa rozpísal o tom, aký bol ten režim zvrátený a chorý, určite by som na jeden dúšok napísal aj 100 strán. Tak len light verzia. Žiaden režim nemôže mať žiadne pozitíva, nemôže byť ani dobrý, ani ľudský, ani spravodlivý, ani pokrokový, ak legálne vraždí tých, ktorí z neho chcú odísť a základné piliere sú postavené na zločine. Majetkovom a proti ľudskosti. Ak musí režim držať vlastné obyvateľstvo v krajine ostnatým drôtom, ktorí strážia vojaci so samopalmi, pripravení zastreliť kohokoľvek ako prašivého psa, kto by sa pokúsil utiecť, je vylúčené, aby bol takýto režim dobrý.
A sedí to presne. Či? Niečo o tom režime viem, štátnice som robil v roku 1989, takže som si ten fasa socík užil. Bolo obdobie temna socializmu demokratické? Bolo pokrokové? Bolo ľudské? Bolo spravodlivé? A nehovorím len o statkoch, vyrabovaných obchodoch, poradovníkov na televízory, absolútny nedostatok vlastne všetkého. Tak za čím toľká časť národa narieka? Za dekadentným a zvrhlým režimom, ktorý nepohodlných posielal do uránových baní, kradol im majetok, obohnal krajinu trojnásobným plotom, zdevastoval hospodárstvo, morálku a umožňoval psychicky narušeným sadistom a primitívom, aby sa odbavovali na slabších? Myslíte si, že tu bolo niečo viac fasa, ako vo vyspelom svete? Prosím pekne čo?
Čo mohlo byť dobré na režime, v ktorom prežiť znamenalo celý život stiahnuť hlavu, striehnuť na každom kroku, či vás nepočúva nejaká eštebácka hyena, dávať si pozor pomaly aj na myšlienky, aby sa človek bleskem nestal zradcom republiky. Počas štúdia musieť papagájovať imbecilné teórie Marxa, Engelsa a Lenina, pričom vás pri tom napínalo na grcanie. Celý život sa pretvarovať zo strachu, čo by dokázal represívny komunistický aparát vykonať vám a vašej rodine. Toto som prežíval aj ja a priznávam, že hoci som občas vystrčil rožky, predsa len nikdy nie tak veľmi, aby ma neľudský režim zošrotoval. Mal som len jednu skúsenosť s brutalitou režimu a mal som dosť. Stalo sa to takto.
Bol som asi druhák, či tretiak na výške, teda nejaký rok 1987 a po škole sme zbehli s partiou do bážika (Savoyka). Bol deň pred maturitami a na výkladoch mliečáku (starí blaváci vedia presne o čom píšem), dnes tam je mekáč, kadejakí vtipálkovia polepili papiere s textami maturitných otázok, ktoré boli veľmi vtipné, čo vtedy znamenalo, že boli "nekonformné so socialistickou ideológiou". Bolo vtedy poobedie, príjemne teplo, tak som vybehol z bážika len v tričku a šiel som si tie skvosty na mliečáku prečítať a dobre sa zabaviť. Motkám sa tam v menšom dave ľudí, ktorý sa tam priebežne zastavoval, všetci si to čítajú, rehocú sa, a vôbec, vládne taká fajn nálada.
Fajn nálada ale skončila v mihu letku. Ako sa tam spokojne pochechtávam, zrazu mi niekto brutálne vykrúti ruku dozadu a vzápätí aj druhú. Zabolí to, ohnem sa do pravého uhla a už ma voľajaká sila vlečie preč. Zdvihnem hlavu ako sa dá a neverím vlastným očiam. Okolo nás sa to hemží nejakými zelenými pajácmi s pelendrekmi v paprčiach. Neuveriteľnou rýchlosťou začali chytať a vykrúcať ruky úplne všetkým, ktorí boli na ulici v dosahu v blízkosti mliečáku. V panike, ktorá ma zachvátila som chcel tým dvom smradom, ktorí mi vykrúcali ruky a niekde ma vliekli vysvetliť, že sa asi pomýlili, ja som tam len "odskočený" z bážika, že tam pokojne konzumujem pivo a mám tam všetky veci. Ledva som otvoril ústa, už aj som zazrel nad hlavou napriahnutý pelendrek a jeden z tých mysliteľov, čo ma vliekli zasyčal, nech držím pi.u, lebo mi rozmláti ciferník, že ma vlastná mater nespozná.
Tak som bleskovo zavrel hubu a o pár sekúnd som sedel na sympatickej drevenej lavičke v antone, ktorý sa rýchlo zapĺňal ďalším kontrarevolučnými záškodníkmi a nepriateľmi socializmu. Sedím tam, čumím na ďalších, vyvalený, vystrašený, so stuhnutou krvou v žilách. Po chvíli sa anton pohol a odviezli nás všetkých ku dvom levom, kde nás vyhodili z antona, husím pochodom sme pod starostlivým dohľadom množstva sympaticky vyzerajúcich týpkov v kožených bundách a uniformovaných ochrancov robotníckej a roľníckej triedy, museli vyjsť tuším na druhé poschodie a nakázali nám postaviť sa tvárou k stene, vo vzdialenosti asi 50 cm od steny a asi 1 m od susedne stojaceho diverzanta.
Isto, nebolo to žiadne mučenie, oni nám len umožnili asi 5 hodín meditovať postojačky, bez vody, bez pohybu, absolútne potichu, pozerajúc na stenu zo vzdialenosti 50 cm. Boli to hodiny užitočnej meditácie, kde sa každý z nás (odhadujem, spolu tam mohlo byť 150 - 200 ľudí) mohol sám seba vyspovedať zo zločinov voči Československej socialistickej republike. Tak som tam aj ja hútal, čo je asi s mojou rifľovou bundou, ktorú som nechal u bážika, taškou so skriptami, peniazmi, ako sa asi mama bojí, čo so mnou, keďže už začala byť hlboká noc, či skôr ráno a ja stojím u dvoch levov na chodbe. V duchu som si predstavoval, ako by som si zgustol, keby som tie komunistické svine mohol biť žeravou reťazou a verte, že nie len po guliach.
Skrátim to, niekedy po polnoci začalo oddelenie všeobecnej kriminality postupne volať lapených diverzantov na výsluch. Ja som sa dostal na radu až niekedy okolo pol štvrtej hodine ráno. Mal som možnosť poklábosiť si v útulnom šmajchlkabinete so 130 kilovým manekýnom v koženej bunde. Našťastie, mal som viac šťastia ako iní diverzanti a pelendrekový guláš som nevyfasoval. Asi preto lebo som sa stal uvedomelým občanom socialistickej vlasti a vyklopil som mu všetko, čo som o kontrarevolucionároch vedel. Teda nič. Pravdivo som popísal, ako som pil pivo, ako som sa išiel vyhriať na slniečko a prilákala ma masa ľudí pred mliečákom, o ktorých som netušil, že sú to vlastne tajní agenti imperializmu a skôr než by som si čokoľvek stihol prečítať z diverzných a nepriateľských textov na výklade, tak ma oprávnene zadržali príslušníci ZNB a slušne odtransportovali na útvar PZ v Bratislave. Asi som ho presvedčil, lebo ako som spomenul, nešľohol mi jeho gigantickou päsťou ani na solar, ani nikde inde. Po asi pol hodinke príjemného klábosenia som sa mohol vrátiť na miesto pred stenou.
Totiž socialistickí vyšetrovatelia neboli len tak hocijakí amatéri. Ešte ma po plodnom výsluchu čakal diktát, kde som musel napísať diktovaný text pravou rukou najprv písaným písmom, potom tlačeným. Úvaha socialistických detektívov totiž bola, že po viacerých hodinách potom, ako boli texty vylepené na výklad mliečáku, tak pochytajú na základe rukopisu autorov textu. Mimoriadne inteligentné a logické (následne neskôr som sa dozvedel, že nenašli nikoho, aké to prekvapenie, akurát tým, čo mali na druhý deň maturity, tak im troška osolili život). Nuž a následne moja skúsenosť so socialistickou mašinériou, strážiacou pracujúci ľud pred vonkajším nepriateľom skončila, okolo pol piatej ráno ma vyhodili v tričku na ulicu pred dvoma levmi a bol som free.
A teraz vážne. Viem, že čo som zažil, je nič, slabý odvar toho, čo zažili iní. Čo zažili mučení, týraní, zavraždení a ich rodiny, ktoré ničili komunisti. A poviem vám, kým som tam bol, zastrúhaný vlas by sa mi do zadku nevopchal. A niekto povie, že socializmus bol fasa? Šľak ma ide trafiť! Hoci stavil by som sa, že nejeden ficovolič by mi povedal, načo si tam liezol ty blb! Nuž, aj tak dokážu argumentovať komunistickí fňukači.
Stavil by som sa, že najväčší nostalgici za érou socializmu sú na 80% voliči kedysi Mečiara, dnes Fica. Tých zvyšných 20% ficovoličov sú hajzlíci spolu s rodinnými príslušníkmi, ktorým je umožnené cicať štátny rozpočet. A tu je ten najbrutálnejší paradox. Vysvetlím.
Zrejme každý ficovolič závistlivo poškuľuje po rakúskych platoch a dôchodkoch (poškuľuje asi každý). Rakúsko malo po vojne rovnakú štartovaciu pozíciu ako Slovensko. Boli to porovnateľné krajiny a trhy. Pozrite sa, kde je dnes Rakúsko a kde Slovensko. No čo dumáte, prečo tomu tak je? Rakúsko je tam, kde je, len vďaka tomu, že mali jedno obrovské šťastie, že žiaden úchylný režim stalinského typu tam nezúril! Neviem, je to tak ťažko pochopiť? To, kam naša krajina padla majú na svedomí pajáci ako Fico a jeho oligarchovia zo štruktúr ŠTB, teda komunisti, tí, ktorí desiatky rokov terorizovali túto krajinu a urobili z nej žobrákov sveta.
Volíte vy brzdy tých, ktorí nesú priamu zodpovednosť za to, kde sa naša krajina ocitla a keďže komunista, eštebák, podliak, alebo chrapúň sa nikdy nezmenia, tak je smiešnotrápne, že smoklíte za úžasným socializmom. Kde mal vraj každý prácu. A všetci mali rovnako holé rite (čo je fatálny omyl, vôbec to tak nebolo). Kde každý kradol, podvádzal a klamal. Nuž a nositeľov týchto vlastností si volíte, aby naďalej kradli, klamali a hecovali najnižšie pudy vo vás a oni si mohli ulievať miliardy do daňových rajov.
Ako môžete vôbec vo sne očakávať, že prasce ako bývalí eštebáci a komunisti vám donesú raj na zemi? Závidíte každému, kto má viac, chceli by ste mať sami viac, závidíte Rakúšanom, Nemcom a kadekomu ich bohatstvo, ale očakávate, že vám to dajú ľudia, ktorí tento stav spôsobili a všetok majetok rozkradli. Či vtedy, alebo teraz.
Vykrikujete a nenávidíte Cigáňov, zúrite, že dostali od štátu domy, byty a zničili si ich, zdevastovali ich a vybývali. Viete čo? Niečo podobné sa odohralo aj v vo vašom vysnenom socializme, len s majetkom a štátom. Komunisti po vojne znárodnili (inak povedané, sprosto ukradli) stáročia zveľaďované majetky po inteligencii, podnikateľoch, sedliakoch a primitívny lumpenproletariát si ho rozobral, teda rozkradol. Výsledok? Všetko zdevastované. Vybývali sme si vlastnú krajinu. To je výsledkom režimu detí Stalina a Brežneva. Vykradnuté fabriky, 3.000.000 zlodejov (každý podľa svojich možností), verejný život prerastený primitívnymi psychopatmi, ekonomika na úrovni zaostalých rozvojových banánových štátov a polovica národa ostala z režimu trvalo lobotomizovaná.
Nechápem to, fakt nechápem. Isto, nechápem kopec vecí, nechápem kvantovú mechaniku, ani to, prečo sa chlapi vždy pozrú do šnuptichla a obdivujú svoj výtvor, keď sa vysniakajú. Ale hlavne nechápem, ako môže byť toľko jedincov tak prihoratých, že nedokážu pochopiť priamy súvis medzi surovým a neľudským režimom socializmu a dnešnou mizériou.
Nie režim po revolúcii je na vine, v akej prdeli sme. Na vine sú roky socializmu, ktoré z nás spravili zlodejov, klamárov, lenivcov a bezcitné kreatúry (samozrejme, že nie zo všetkých, ale z príliš veľkého množstva), ktoré zničili krajinu ekonomicky a morálne a nakoniec, po páde režimu sme na vine tohto marazmu my sami. Dali sme moc do rúk najprv Mečiarom, ktorý spáchal na krajine doslova Armagedon, rozdal ju možno štyrom klanom, šialencovi, ktorý vládol s mafiou a s kriminálnymi živlami neslýchanou brutalitou.
A posledných 10 rokov sme krajinu odovzdali eštebákom, zlodejom, mafii a komunistom. Ich reprezentantmi boli a sú zoskupenia okolo jachtára a hranatej hlavy, ktorá zháňa peniaze vlastnou hlavou. Iba pár rokov medzi týmito zmrdmi bola jediná medzera, trochu svetla v tme, kedy sa podarilo posunúť Slovensko vpred, z čoho žijú naši bandidti dodnes a parazitujú na štáte a eurofondoch ako rakovinový nádor. Nemať obrovské šťastie a nemať nejaký čas aspoň ako tak pravicovú vládu, tak dnes sme odpad Európy. Možno v nejakej únii s Moldavskom a Bieloruskom.
Viem, že vás nepresvedčím, lebo viera v Robertka je možno väčšia a fanatickejšia ako viera moslima v Alaha. Ale možno je aspoň zopár takých, ktorí ešte nezakrneli v hlavách úplne. Ak sa chceme mať lepšie, tak jednoducho niet inej cesty, ako poslať banditov do horúcich pekiel. Silu na to máme. Lebo našťastie, socializmus už skončil a na výber nemáme len jednu alternatívu KSČ.
Ja osobne ešte jeden raz trochu zabojujem, spravím, čo budem môcť, aby táto bezcharakterná a tupá luza zmizla, ideálne, ak by každého jedného z našil kmínov raz mohol súdiť súd zložený nie z bývalých komunistov a kúpených prasiat v talároch, ale naozaj nezávislý súd. Preto je sakra dôležité ísť voliť a hlavne voliť tých, ktorí z Gorilami a banditami zo Smeru nemajú vôbec nič spoločné.
Ak by som sa rozpísal o tom, aký bol ten režim zvrátený a chorý, určite by som na jeden dúšok napísal aj 100 strán. Tak len light verzia. Žiaden režim nemôže mať žiadne pozitíva, nemôže byť ani dobrý, ani ľudský, ani spravodlivý, ani pokrokový, ak legálne vraždí tých, ktorí z neho chcú odísť a základné piliere sú postavené na zločine. Majetkovom a proti ľudskosti. Ak musí režim držať vlastné obyvateľstvo v krajine ostnatým drôtom, ktorí strážia vojaci so samopalmi, pripravení zastreliť kohokoľvek ako prašivého psa, kto by sa pokúsil utiecť, je vylúčené, aby bol takýto režim dobrý.
A sedí to presne. Či? Niečo o tom režime viem, štátnice som robil v roku 1989, takže som si ten fasa socík užil. Bolo obdobie temna socializmu demokratické? Bolo pokrokové? Bolo ľudské? Bolo spravodlivé? A nehovorím len o statkoch, vyrabovaných obchodoch, poradovníkov na televízory, absolútny nedostatok vlastne všetkého. Tak za čím toľká časť národa narieka? Za dekadentným a zvrhlým režimom, ktorý nepohodlných posielal do uránových baní, kradol im majetok, obohnal krajinu trojnásobným plotom, zdevastoval hospodárstvo, morálku a umožňoval psychicky narušeným sadistom a primitívom, aby sa odbavovali na slabších? Myslíte si, že tu bolo niečo viac fasa, ako vo vyspelom svete? Prosím pekne čo?
Čo mohlo byť dobré na režime, v ktorom prežiť znamenalo celý život stiahnuť hlavu, striehnuť na každom kroku, či vás nepočúva nejaká eštebácka hyena, dávať si pozor pomaly aj na myšlienky, aby sa človek bleskem nestal zradcom republiky. Počas štúdia musieť papagájovať imbecilné teórie Marxa, Engelsa a Lenina, pričom vás pri tom napínalo na grcanie. Celý život sa pretvarovať zo strachu, čo by dokázal represívny komunistický aparát vykonať vám a vašej rodine. Toto som prežíval aj ja a priznávam, že hoci som občas vystrčil rožky, predsa len nikdy nie tak veľmi, aby ma neľudský režim zošrotoval. Mal som len jednu skúsenosť s brutalitou režimu a mal som dosť. Stalo sa to takto.
Bol som asi druhák, či tretiak na výške, teda nejaký rok 1987 a po škole sme zbehli s partiou do bážika (Savoyka). Bol deň pred maturitami a na výkladoch mliečáku (starí blaváci vedia presne o čom píšem), dnes tam je mekáč, kadejakí vtipálkovia polepili papiere s textami maturitných otázok, ktoré boli veľmi vtipné, čo vtedy znamenalo, že boli "nekonformné so socialistickou ideológiou". Bolo vtedy poobedie, príjemne teplo, tak som vybehol z bážika len v tričku a šiel som si tie skvosty na mliečáku prečítať a dobre sa zabaviť. Motkám sa tam v menšom dave ľudí, ktorý sa tam priebežne zastavoval, všetci si to čítajú, rehocú sa, a vôbec, vládne taká fajn nálada.
Fajn nálada ale skončila v mihu letku. Ako sa tam spokojne pochechtávam, zrazu mi niekto brutálne vykrúti ruku dozadu a vzápätí aj druhú. Zabolí to, ohnem sa do pravého uhla a už ma voľajaká sila vlečie preč. Zdvihnem hlavu ako sa dá a neverím vlastným očiam. Okolo nás sa to hemží nejakými zelenými pajácmi s pelendrekmi v paprčiach. Neuveriteľnou rýchlosťou začali chytať a vykrúcať ruky úplne všetkým, ktorí boli na ulici v dosahu v blízkosti mliečáku. V panike, ktorá ma zachvátila som chcel tým dvom smradom, ktorí mi vykrúcali ruky a niekde ma vliekli vysvetliť, že sa asi pomýlili, ja som tam len "odskočený" z bážika, že tam pokojne konzumujem pivo a mám tam všetky veci. Ledva som otvoril ústa, už aj som zazrel nad hlavou napriahnutý pelendrek a jeden z tých mysliteľov, čo ma vliekli zasyčal, nech držím pi.u, lebo mi rozmláti ciferník, že ma vlastná mater nespozná.
Tak som bleskovo zavrel hubu a o pár sekúnd som sedel na sympatickej drevenej lavičke v antone, ktorý sa rýchlo zapĺňal ďalším kontrarevolučnými záškodníkmi a nepriateľmi socializmu. Sedím tam, čumím na ďalších, vyvalený, vystrašený, so stuhnutou krvou v žilách. Po chvíli sa anton pohol a odviezli nás všetkých ku dvom levom, kde nás vyhodili z antona, husím pochodom sme pod starostlivým dohľadom množstva sympaticky vyzerajúcich týpkov v kožených bundách a uniformovaných ochrancov robotníckej a roľníckej triedy, museli vyjsť tuším na druhé poschodie a nakázali nám postaviť sa tvárou k stene, vo vzdialenosti asi 50 cm od steny a asi 1 m od susedne stojaceho diverzanta.
Isto, nebolo to žiadne mučenie, oni nám len umožnili asi 5 hodín meditovať postojačky, bez vody, bez pohybu, absolútne potichu, pozerajúc na stenu zo vzdialenosti 50 cm. Boli to hodiny užitočnej meditácie, kde sa každý z nás (odhadujem, spolu tam mohlo byť 150 - 200 ľudí) mohol sám seba vyspovedať zo zločinov voči Československej socialistickej republike. Tak som tam aj ja hútal, čo je asi s mojou rifľovou bundou, ktorú som nechal u bážika, taškou so skriptami, peniazmi, ako sa asi mama bojí, čo so mnou, keďže už začala byť hlboká noc, či skôr ráno a ja stojím u dvoch levov na chodbe. V duchu som si predstavoval, ako by som si zgustol, keby som tie komunistické svine mohol biť žeravou reťazou a verte, že nie len po guliach.
Skrátim to, niekedy po polnoci začalo oddelenie všeobecnej kriminality postupne volať lapených diverzantov na výsluch. Ja som sa dostal na radu až niekedy okolo pol štvrtej hodine ráno. Mal som možnosť poklábosiť si v útulnom šmajchlkabinete so 130 kilovým manekýnom v koženej bunde. Našťastie, mal som viac šťastia ako iní diverzanti a pelendrekový guláš som nevyfasoval. Asi preto lebo som sa stal uvedomelým občanom socialistickej vlasti a vyklopil som mu všetko, čo som o kontrarevolucionároch vedel. Teda nič. Pravdivo som popísal, ako som pil pivo, ako som sa išiel vyhriať na slniečko a prilákala ma masa ľudí pred mliečákom, o ktorých som netušil, že sú to vlastne tajní agenti imperializmu a skôr než by som si čokoľvek stihol prečítať z diverzných a nepriateľských textov na výklade, tak ma oprávnene zadržali príslušníci ZNB a slušne odtransportovali na útvar PZ v Bratislave. Asi som ho presvedčil, lebo ako som spomenul, nešľohol mi jeho gigantickou päsťou ani na solar, ani nikde inde. Po asi pol hodinke príjemného klábosenia som sa mohol vrátiť na miesto pred stenou.
Totiž socialistickí vyšetrovatelia neboli len tak hocijakí amatéri. Ešte ma po plodnom výsluchu čakal diktát, kde som musel napísať diktovaný text pravou rukou najprv písaným písmom, potom tlačeným. Úvaha socialistických detektívov totiž bola, že po viacerých hodinách potom, ako boli texty vylepené na výklad mliečáku, tak pochytajú na základe rukopisu autorov textu. Mimoriadne inteligentné a logické (následne neskôr som sa dozvedel, že nenašli nikoho, aké to prekvapenie, akurát tým, čo mali na druhý deň maturity, tak im troška osolili život). Nuž a následne moja skúsenosť so socialistickou mašinériou, strážiacou pracujúci ľud pred vonkajším nepriateľom skončila, okolo pol piatej ráno ma vyhodili v tričku na ulicu pred dvoma levmi a bol som free.
A teraz vážne. Viem, že čo som zažil, je nič, slabý odvar toho, čo zažili iní. Čo zažili mučení, týraní, zavraždení a ich rodiny, ktoré ničili komunisti. A poviem vám, kým som tam bol, zastrúhaný vlas by sa mi do zadku nevopchal. A niekto povie, že socializmus bol fasa? Šľak ma ide trafiť! Hoci stavil by som sa, že nejeden ficovolič by mi povedal, načo si tam liezol ty blb! Nuž, aj tak dokážu argumentovať komunistickí fňukači.
Stavil by som sa, že najväčší nostalgici za érou socializmu sú na 80% voliči kedysi Mečiara, dnes Fica. Tých zvyšných 20% ficovoličov sú hajzlíci spolu s rodinnými príslušníkmi, ktorým je umožnené cicať štátny rozpočet. A tu je ten najbrutálnejší paradox. Vysvetlím.
Zrejme každý ficovolič závistlivo poškuľuje po rakúskych platoch a dôchodkoch (poškuľuje asi každý). Rakúsko malo po vojne rovnakú štartovaciu pozíciu ako Slovensko. Boli to porovnateľné krajiny a trhy. Pozrite sa, kde je dnes Rakúsko a kde Slovensko. No čo dumáte, prečo tomu tak je? Rakúsko je tam, kde je, len vďaka tomu, že mali jedno obrovské šťastie, že žiaden úchylný režim stalinského typu tam nezúril! Neviem, je to tak ťažko pochopiť? To, kam naša krajina padla majú na svedomí pajáci ako Fico a jeho oligarchovia zo štruktúr ŠTB, teda komunisti, tí, ktorí desiatky rokov terorizovali túto krajinu a urobili z nej žobrákov sveta.
Volíte vy brzdy tých, ktorí nesú priamu zodpovednosť za to, kde sa naša krajina ocitla a keďže komunista, eštebák, podliak, alebo chrapúň sa nikdy nezmenia, tak je smiešnotrápne, že smoklíte za úžasným socializmom. Kde mal vraj každý prácu. A všetci mali rovnako holé rite (čo je fatálny omyl, vôbec to tak nebolo). Kde každý kradol, podvádzal a klamal. Nuž a nositeľov týchto vlastností si volíte, aby naďalej kradli, klamali a hecovali najnižšie pudy vo vás a oni si mohli ulievať miliardy do daňových rajov.
Ako môžete vôbec vo sne očakávať, že prasce ako bývalí eštebáci a komunisti vám donesú raj na zemi? Závidíte každému, kto má viac, chceli by ste mať sami viac, závidíte Rakúšanom, Nemcom a kadekomu ich bohatstvo, ale očakávate, že vám to dajú ľudia, ktorí tento stav spôsobili a všetok majetok rozkradli. Či vtedy, alebo teraz.
Vykrikujete a nenávidíte Cigáňov, zúrite, že dostali od štátu domy, byty a zničili si ich, zdevastovali ich a vybývali. Viete čo? Niečo podobné sa odohralo aj v vo vašom vysnenom socializme, len s majetkom a štátom. Komunisti po vojne znárodnili (inak povedané, sprosto ukradli) stáročia zveľaďované majetky po inteligencii, podnikateľoch, sedliakoch a primitívny lumpenproletariát si ho rozobral, teda rozkradol. Výsledok? Všetko zdevastované. Vybývali sme si vlastnú krajinu. To je výsledkom režimu detí Stalina a Brežneva. Vykradnuté fabriky, 3.000.000 zlodejov (každý podľa svojich možností), verejný život prerastený primitívnymi psychopatmi, ekonomika na úrovni zaostalých rozvojových banánových štátov a polovica národa ostala z režimu trvalo lobotomizovaná.
Nechápem to, fakt nechápem. Isto, nechápem kopec vecí, nechápem kvantovú mechaniku, ani to, prečo sa chlapi vždy pozrú do šnuptichla a obdivujú svoj výtvor, keď sa vysniakajú. Ale hlavne nechápem, ako môže byť toľko jedincov tak prihoratých, že nedokážu pochopiť priamy súvis medzi surovým a neľudským režimom socializmu a dnešnou mizériou.
Nie režim po revolúcii je na vine, v akej prdeli sme. Na vine sú roky socializmu, ktoré z nás spravili zlodejov, klamárov, lenivcov a bezcitné kreatúry (samozrejme, že nie zo všetkých, ale z príliš veľkého množstva), ktoré zničili krajinu ekonomicky a morálne a nakoniec, po páde režimu sme na vine tohto marazmu my sami. Dali sme moc do rúk najprv Mečiarom, ktorý spáchal na krajine doslova Armagedon, rozdal ju možno štyrom klanom, šialencovi, ktorý vládol s mafiou a s kriminálnymi živlami neslýchanou brutalitou.
A posledných 10 rokov sme krajinu odovzdali eštebákom, zlodejom, mafii a komunistom. Ich reprezentantmi boli a sú zoskupenia okolo jachtára a hranatej hlavy, ktorá zháňa peniaze vlastnou hlavou. Iba pár rokov medzi týmito zmrdmi bola jediná medzera, trochu svetla v tme, kedy sa podarilo posunúť Slovensko vpred, z čoho žijú naši bandidti dodnes a parazitujú na štáte a eurofondoch ako rakovinový nádor. Nemať obrovské šťastie a nemať nejaký čas aspoň ako tak pravicovú vládu, tak dnes sme odpad Európy. Možno v nejakej únii s Moldavskom a Bieloruskom.
Viem, že vás nepresvedčím, lebo viera v Robertka je možno väčšia a fanatickejšia ako viera moslima v Alaha. Ale možno je aspoň zopár takých, ktorí ešte nezakrneli v hlavách úplne. Ak sa chceme mať lepšie, tak jednoducho niet inej cesty, ako poslať banditov do horúcich pekiel. Silu na to máme. Lebo našťastie, socializmus už skončil a na výber nemáme len jednu alternatívu KSČ.
Ja osobne ešte jeden raz trochu zabojujem, spravím, čo budem môcť, aby táto bezcharakterná a tupá luza zmizla, ideálne, ak by každého jedného z našil kmínov raz mohol súdiť súd zložený nie z bývalých komunistov a kúpených prasiat v talároch, ale naozaj nezávislý súd. Preto je sakra dôležité ísť voliť a hlavne voliť tých, ktorí z Gorilami a banditami zo Smeru nemajú vôbec nič spoločné.
Nechapacky | 22. listopadu 2015 v 7:50 |
Fůj, nejhorší blog na světě!!!
P.S.: Píšu líp!!!
P.P.S.: Otřesný dess!!!